"Prajem príjemný umelecký zážitok" 2/2

Napsal Itaai Himawari (») 26. 5. 2013 v kategorii (Ne)Zmyselné výplody, přečteno: 677×
Zaujalo mě : eetgo.cz = eet zdarma a onlinepisanie_2.jpg

Upozornenie: Možno to nie je vhodné pre slabšie povahy, ale úprimne - nemyslím si, že to je až tak dobre napísané.

>>>prvá časť<<<

Zazrela som pohyb za okienkom, a tak som tam znova upriamila svoju pozornosť. S vytrhávaním vlasov prestali, bolo to dostatočne vidno. Zajatému klesla hlava dopredu na hruď, privrel oči. „Tak, pokračujeme,“ Dan onedlho vstal, zobral si do ruky hrubú kovovú tyč a znova podišiel k zajatému. Ten zdvihol hlavu a uprel udivené oči plné bolesti najprv na Danovu ruku, potom s ešte väčšou hrôzou do jeho tváre. Mala kamenný výraz, ani sval sa na nej zbytočne nepohol. Tyč pevne chytil oboma rukami do rúk, poriadne sa rozmachol a z celej sily udrel po pravej ruke od zápästia ku končekom prstov. S prašťaním sa obnovili s ešte väčšou hlasitosťou a intenzitou aj výkriky obete. Zvuk lámania kostí bol celkom zaujímavý a musím povedať, že sa mi páčil. Ako som tak počúvala okolo seba spokojné mrmlania, dovtípila som sa, že tento názor nezdieľam sama.
    S lámaním Dan pokračoval k ďalšej ruke, potom k nohám a viac ráz sa vrátil k už polámaným končatinám, odôvodňujúc to, že podľa neho to málo praskalo. Tieto jeho výhovorky bavili prizerajúcich o to viac, keď zbadali skľučujúce pohľady onoho nešťastného zajatého. Tieto rozmachy ťažkou tyčou Dana trochu unavili a, ako inak, vyschlo mu v krku. Mučil ho už niekoľko hodín, bol vyčerpaný ako po ťažkej práci. Povedali sme si, že nateraz to asi zatiaľ bude stačiť, a tak sme zajatého nechali samotného s jeho útrapami a bolesťami, zatiaľ čo my sme sa presunuli do veselšej a väčšej miestnosti, kde sme sa poriadne pozabávali. Potom sa šlo spať a hneď ráno sme sa znova všetci stretli pri miestnosti s väzňom. Vyzeralo to tak, že spí, ale len čo k nemu pristúpil naširoko rozkročený Dan (s nie celkom triezvou náladou) hneď sa dostatočne prebral, ani nepípol.
    Dan si prezeral doráňaného zajatca. Vyzeral, akoby si pomaly začal spomínať, čo sa tu už udialo a čo sa ešte chystá. Očividne sa mu vyjasnilo, lebo sa pohol smerom k náradiu, sprevádzaný pozorným a zvedavým pohľadom zajatého. Na obrovskú radosť v našej miestnosti, a na nepopísateľnú hrôzu zajatca vytiahol Dan sekeru. Najprv ju vyskúšal na drevenom polene, čo mu Duff doniesol. Zistil, že nie je veľmi ostrá, vlastne bola dosť tupá. Hlasovali sme, či ju necháme takú aká je, čím by sekanie bolo dlhšie (a bolestnejšie), alebo to chceme mať rýchlo za sebou, čiže by sme ju nabrúsili. Výsledok hlasovania nie je ťažké uhádnuť – nenaostrili sme ju. S hlasitými veselými výkrikmi pristupoval Dan so sekerou k zajatcovi, ktorému išli od strachu oči vypadnúť, tentoraz nemusel ani dúfať - vedel, že to nebude nič príjemné.
    Napäté čakanie bolo takmer hmatateľné – či už z našej strany alebo zo strany zajatca, ktorý úplne stratil hlas (nateraz). Nevedela som, čo presne chce Dan rezať, ale došlo mi to hneď ako sekeru primeral ku koncovým článkom prstov. Sek. Výkrik. Nadávky v Danovom podaní, ktoré zneli veľmi komicky. Pre zajatca to muselo byť sakramensky nepríjemné, pretože tupá sekera nepresekla na prvý krát celú kosť. Za veľkého tleskotu, búchania, pokrikovania a povzbudzovania Dan znova švihol sekerou. Ako sa dalo čakať, netrafil sa presne na to isté miesto, ale kosť už presekol. „To byla podívaná!“ Krv prúdom striekala všade naokolo (z čoho mal Dan obrovskú radosť), zajatý v mučivých bolestiach vrieskal ako mučený človek (you don’t say) a celá prizerajúca sa spoločnosť sa smiala z plného hrdla.
    Dan postupne sekal článok po článku na každom prste a na každej končatine. Po čase bolo v miestnosti väčšie množstvo krvi mimo ľudského tela, a tak sa občas stalo, že sa Dan „nechtiac“ pošmykol a sekol niekde do zajatca, ale tak, aby ho to nezabilo. Toto sekanie s tupou sekerou bolo zdĺhavé a vyčerpávajúce, navyše sa Dan potreboval poumývať od krvi. Vyhlásili sme prestávku na pár hodín, zajatcovi Duff nalial do krku trochu ľadovej vody, aby neodpadol, potom by to už totiž nebolo príliš zaujímavé. Spoločnosť sa rozpustila, väčšina si šla zdriemnuť. Tak mi napadlo, že to mučenie už nebude trvať dlho, vzhľadom na to, koľko toho zo zajatca ostalo. Som zvedavá na konečné finále.
    O niekoľko hodín sme sa znova všetci vrátili k zajatcovi. Smiech nás už takmer všetkých prešiel, ostali len vážne zaujaté tváre. Zajatca už ani nevládal vyzerať vystrašene, akoby sa už len modlil, nech to čím skôr skončí. Na končatinách nemal už žiadne prsty. Sai ma informoval, že teraz príde na rad znova lámanie, potom znova sekanie. Šlo o celé končatiny. Najprv Dan začal lámať ruky od lakťov nižšie, potom nohy od kolien nižšie, pokračoval znova rukami od ramien k lakťom a následne lámal aj nohy od panvy ku kolenám. Trvalo to hodnú chvíľu, Dan si to prašťanie užíval, zajatý už takmer nemal hlas, a tak len chrapľavo zavýjal. Niekedy sa mu tak dokonalo podarilo udrieť s kovovou tyčou, že kosť vyšla von až cez kožu. Krásny pohľad.
    Nikto sa nenudil, ale ani nikto nič nehovoril. Občas bolo počuť spokojné mrmlanie Hidana pri väčšom puknutí kosti alebo pri Danovej poznámke. Po lámaní nasledovalo sekanie, čo bolo problematickejšie ako pri prstoch, keďže sekera bola tupá a kosti hrubšie. Tentoraz musel Dan seknúť až päť a viackrát, kým sa mu podarilo časť končatiny odseknúť. Tiež niekedy nesekal, len rezal do kože, čo spôsobovalo ešte väčší prúd krvi a zaujímavejšie predstavenie. O necelé dve hodiny nemal zajatca horné končatiny. Znova nasledovala niekoľkohodinová pauza, čo pre obeť určite nebolo príjemné. Pokračovalo sa nohami.
    Čím menej zo zajatcovho tela ostávalo, tým som bola nedočkavejšia, netušila som totiž, ako ho zabijú, ale s istotou som vedela, že jednoduché prebodnutie, uškrtenie alebo zastrelenie to nebude. Po tom všetkom určite nie. Ostala som úplne ako obarená, keď som uvidela Saiovu dokonalú kresbu. Vlastne, nakoniec ich bolo hneď niekoľko. Zachytávali všetky fázy mučenia, no tá posledná zatiaľ chýbala. S napätím som čakala na Dana, všetci sme čakali už len na jeho príchod.
    Keď sa objavil vo dverách, privítal ho hlasný scream ako na nejakom dobrom rockovom alebo metalovom koncerte. V zajatcových očiach bolo prosenie o smrť, keď k nemu Dan znova prichádzal. Na moje nevýslovné prekvapenie sa Danova ruka svižne natiahla k hlave zajatého, zručne obchytila ľavé oko a vytrhla ho. Vôbec som to nečakala. Dosť ma to prekvapilo. „Fascinujúce,“ len na toľko som sa zmohla. Bolo to fakt úžasné.
    Duff znova asistoval – doniesol veľkú čiernu bandasku. Keď odstránil veko, až k nám sa dostal, pre mňa nepríjemný, benzínový zápach. Neverila som, že sa chystajú urobiť to, čo som si myslela. Zajatý si to zrejme všimol tiež. Vyzeralo to tak, akoby si želal, aby nemal ani to zvyšné oko. Radšej to nechcel vidieť, ten pocit mu určite bude stačiť. Dan s Duffom ho poliali benzínom, nemuseli míňať veľa, keďže z obete ostala len hlava a trup. Pokvapkali aj krvavý kruh okolo stoličky so zajatcom, dávali však pozor, aby sa niečo nedostalo aj na nich. Keď boli všetci pripravený, slávnostne doniesol zápalkovú škatuľu. Škrtol zápalkou, zdvihol ju nad hlavu a následne ju hodil smerom k zajatému. Hoci to tak nevyzeralo, mieril presne. Najprv sa zapálila krv naokolo. Dalo sa čakať, že tento oheň sa nijako nedostane hore na stoličku, tak teda Dan zapálil ešte jednu zápalku a tú hodil ďalej – na zajatca. Zapálil sa mu spodok trupu. Oheň pomaly postupoval vyššie, pálil kožu, mäso, svaly a postupne aj orgány. Všade sa niesol pach spáleného mäsa, čierny dym (pripomenulo mi to Amaterasu) sa valil cez veľké plamene obkolesujúce zajatca. Dan mu ešte stihol vybrať šatku z úst, lebo vedel, že teraz mu už ten krik nebude prekážať. Nebude trvať dlho. Zajatý kričal už zachrípnutý, plný hystérie a paniky. Okolo mňa začali ľudia výskať a tancovať, len zopár jedincov si naplno vychutnávalo fantastický pohľad. Pripadala som si ako v stredoveku pri upaľovaní čarodejníc. Nie. Toto bolo lepšie. Ozvalo sa zvláštne puknutie. Bol koniec, zajatý je už voľný. Jeho telo stále horelo, hlava mu klesla dozadu, ústa a oko mal otvorené, plamene šľahali aj cez prázdnu očnú jamku, spálený bol aj zvyšok vlasov na hlave.
    Divadlo sa skončilo. Prudko som si vydýchla. Ku koncu to bol riadny adrenalín. Dan sa už niekam vyparil, asi sa šiel znova umyť. Sai mal kompletne dokreslené celé mučenie, nemohlo to dopadnúť lepšie. Všetci boli spokojní, vrátane Hidana, ktorý ešte odriekol jednu modlitbu pre Jashina-sama, a postupne sa rozchádzali. Tiež som sa zbierala na odchod, keď tu ku mne podišla Kara s príslušným vybavením a so smiechom povedala: „Kdeže, nikam nejdeš. Nevravela som? Máš prácu.“

-------------------------------------------------------------------------------------------------------

   Takáto predstava o mučení mi najprv vznikla v hlave po všetkých tých videách týrania zvierat. Napísať som sa to rozhodla po minulom rozhovore s Ayumi a s Betkou, kedy sme riešili jedného spolužiaka, ktorý sa správa k našej kamarátke tak ako sa správa. Jednoducho - nepáči sa nám jeho hlava na jeho krku. 
    Obrazová predstava v mojej mysli vyzerala lepšie ako som to napísala (myslím si), ale dúfam, že sa to niekomu páčilo (v určitom slova zmysle).

Hodnocení:     nejlepší   1 2 3 4 5   odpad

Komentáře

Zobrazit: standardní | od aktivních | poslední příspěvky | všechno
Článek ještě nebyl okomentován.


Nový komentář

Téma:
Jméno:
Notif. e-mail *:
Komentář:
[*1*] [*2*] [*3*] [*4*] [*5*] [*6*] [*7*] [*8*] [*9*] [*10*] [*11*] [*12*] [*13*] [*14*] [*15*] [*16*] [*17*] [*18*] [*19*] [*20*] [*21*] [*22*] [*23*] [*24*] [*25*] [*26*] [*27*] [*28*] [*29*] [*30*] [*31*] [*32*] [*33*] [*34*] [*35*] [*36*] [*37*] [*38*] [*39*] [*40*] [*41*] [*42*] [*43*] [*44*] [*45*] [*46*] [*47*] [*48*] [*49*] [*50*]   [b] [obr]
Odpovězte prosím číslicemi: Součet čísel dvanáct a jedenáct